Znakové

Znakové tlačiarne tlačia celé znaky, prípadne celé riadky znakov naraz. Znakové tlačiarne boli výhradne s farbiacou páskou (impact). Ich výhodou bola rýchla a pomerne lacná tlač a jednoduchý ovládací protokol (ASCII), nevýhodou bola nemenná sada znakov a niekedy (u zle nastavenej reťazovej tlačiarne alebo pri opotrebovanej či vyschnutej páske) zlá čitateľnosť tlače. Tlač grafiky (okrem ASCII umenia) samozrejme neprichádzala do úvahy.

V dnešnej dobe sa už takmer vôbec nepoužívajú; všetky rastrové tlačiarne sú schopné tlačiť aj znaky, časť z nich je možné dokonca priamo ovládať pomocou ASCII a tým v prípade potreby priamo nahradiť znakovú tlačiareň.

Ďalekopis

Historicky prvým druhom tlačiarne pripojenej k počítaču bol ďalekopis (resp. jeho „tlačiaca“ časť), čo je vlastne upravenýpísací stroj s elektricky ovládanými typovými pákami (angl. teletypewriter alebo teletype).

Tlačiareň s typovým kolesom, guľovou hlavou

U týchto tlačiarní bola sústava typových pák nahradená kolesom resp. guľou so vzorom písmen po obvode či povrchu; alebo na výstupkoch rovnobežných s plochou kolesa (v tvare lupienkov kvetu – angl. daisy wheel). Zjednodušila sa tým mechanika stroja, keď koleso sa na aktuálne písmeno natáčalo jednoduchým elektromotorom.

Bubnové a reťazové tlačiarne

Tieto tlačiarne tlačili v jednom pracovnom cykle celý riadok znakov naraz (obvykle 80 až 132 stĺpcov) a dosahovali extrémne rýchlosti tlače (niekoľko desiatok strán za minútu). Kurióznym problémom, ktorý sa pri týchto tlačiarňach riešil, bol statickýelektrický náboj, ktorý vznikal na rýchlo sa pohybujúcom papieri. Tieto tlačiarne boli tiež mimoriadne hlučné.

Bubnová tlačiareň mala sadu znakov (takú, že sa v sade vyskytovali všetky písmená abecedy a používanejšie písmená sa vyskytovali viackrát) usporiadané v kružniciach na povrchu bubna rotujúceho okolo horizontálnej osi. Reťazová tlačiareň mala podobnú sadu znakov na horizontálne sa pohybujúcej „reťazi“ z kovových segmentov obsahujúcich vždy niekoľko písmen. Oproti bubnu/reťazi sa vertikálne pohyboval textilný farbiaci pás šírky celého riadku a pás papiera rovnakej šírky. Za papierom bol oproti bubnu/pásu rad elektromagneticky ovládaných kovových „kladiviek“. V okamihu, keď sa na niektorej pozícii ocitlo správne písmeno, kladivko „udrelo“ a tým sa písmeno otlačilo na papier.

Výstup z týchto tlačiarní bol typický „rozskákanosťou“ písmen, a obvykle aj absenciou diakritiky.